Človek musí robiť zásadné životné rozhodnutia vtedy, keď ešte nemôže a nevie posúdiť, či sú správne!
Začnem základnou školou. Po jej skončení, sa každý musí rozhodnúť, ako ďalej. Tí, ktorí krásne maľujú, alebo sú nadaní na šport, hudbu, jazyky, matematiku…, to majú jasné. Ale väčšina, tak ako ja, buď poslúchne rodičov, aby prípadne splnili ich nenaplnené sny, alebo pokračujú v štúdiu, ktorým „nič nepokazia!“ Ďalším životným medzníkom je obdobie hľadania si životného partnera. V osemnástich nie je ťažké si nájsť“životnú lásku,“ zaľúbiť sa na život i na smrť. Nikto tomuto veku nevyhovorí, že to nie je to pravé orechové. Po skončení štúdií príde obdobie hľadania sa. Mnohí, ako aj ja, vytriezvejú zo svojich študentských lások, hľadajú ďalšiu životnú cestu. Čomu sa venovať? Čo ma bude napĺňať, baviť? Kde zarobím dostatok peňazí na živobytie? Až okolo štyridsiatky som zistila, že všetko bolo zlé! Rozvod, zmena zamestnania, nové bývanie…Myslím si, že s päťdesiatkou prichádza dostatok životných skúseností, kedy vie človek zhodnotiť svoju cestu životom. Vie, čo by zmenil, čo by urobil lepšie, alebo neurobil vôbec. A potom príde zrelý vek. 65 rokov, to už je naozaj vek, kedy pochopí aj svojich rodičov. Väčšina, ako aj ja, ich v tomto veku už nemá a preto začínajú veľmi chýbať. Chcela by som sa s nimi rozprávať, poradiť, povedať, že ich mám veľmi rada. Že už viem mami, ako je to, keď si sama nevládala všetko porobiť tak, ako za mlada, že si potrebovala pomoc, pochopenie! Dnes by mi vôbec nevadilo, že si stále dookola hovorila to isté a tvoje spomienky na mladosť by som dnes počúvala s „otvorenými ústami.“ Dnes už vidím svet v súvislostiach, mám nadhľad, rozhľad a prehľad! Ale tak to ide už odjakživa. Škoda len, že ten život nejde naopak. Od staroby k mladosti. Asi by bol svet oveľa lepší po všetkých stránkach.
Vaša Jana
Foto Depositphotos.com
